Českosaské Švajčiarsko

Keď som prvýkrát v jednom z cestovateľských časopisov zhliadla fotografie nádhernej prírody s čarokrásnymi priam rozprávkovými scenériami v najsevernejšej časti Česka, okamžite ma zaujali a podnietili túžbu navštíviť túto magickú krajinu, ktorá bola právom vyhlásená za Národný park České Švajčiarsko.

Napriek vzdialenosti, ktorá nás od tejto turisticky atraktívnej oblasti delila, rozhodli sme sa poctiť ju svojou návštevou a na vlastné oči zažiť a vychutnať si kúsok tej magičnosti, ktorá z každej jednej fotky vyžarovala.

Nasledovalo zabezpečenie ubytovania v blízkom okolí a lov všetkých dostupných informácií na internete. A bolo ich teda neúrekom. Nebolo ťažké naplánovať túry na jednotlivé dni pobytu. Bolo z čoho vyberať, veď tento národný park má rozlohu takmer 80 km2 a mapa, ktorú som si stiahla bola doslova posypaná turistickými trasami s ešte zaujímavejšími turistickými cieľmi. Poznanie, čo všetko budeme mať na dosah v nás len stupňovalo nadšenie z nadchádzajúceho výletu.

Keď sme ráno o siedmej sadali do auta, bolo pred nami 800 km. Rozhodli sme sa rozdeliť si ich na dva dni a prespať u brata v Hronove. Zostávajúcich 300 km sme už nasledujúce ráno zvládli za necelé tri hodiny. Keďže sme jednotlivými mestami prechádzali prvýkrát, v duchu a veľakrát aj nahlas sme velebili navigáciu, ktorá nás spoľahlivo doviedla na nášho prvého cieľa - mestečka menom Hřensko.

Už od príchodu bolo podľa počtu ľudí a zaparkovaných áut  jasné, že je východzím miestom pre priľahlé turistické ciele. Turistov pohybujúcich sa hore-dole po hlavnej ceste, ktorú lemovali z obidvoch strán niekoľko desiatok metrov vysoké skaly bolo viac ako dosť. Pred skalami, na niektorých miestach až načierno sfarbenými, stáli hotely a penzióny, ktoré s nimi dokonale ladili, takmer akoby boli ich súčasťou.

Po zaparkovaní auta a obdržaní mapy okolia, ktorá bola súčasťou parkovného, sme sa do davu turistov zapojili aj my. Niektorí smerovali ku červenej značke smerujúcej priamo ku Pravčickej bráne, my sme sa však rozhodli predĺžiť si túto trasu po modrej cez Edmundovu soutěsku (tiesňavu), ktorá nám pripadala atraktívnejšia. Pravčickú bránu sme si nechávali ako zlatý klinec na záver túry.

Už po prvých pár prejdených metroch sme zistili, že sme sa rozhodli správne. Cesta viedla upraveným chodníkom proti prúdu rieky Kamenice. Občas sme vošli do kamenných tunelov, ktoré boli vydolované ručne. Ich história siaha až do konca 19. storočia kedy bola táto oblasť sprístupnená verejnosti. Odvtedy po rieke Kamenice premávajú pramice, ktoré turistov prevážajú po Tichej a následne Divokej souteske tak, aby mohli pokračovať ďalej vo svojich potulkách.

Aj my sme si spríjemnili túru plavbou v pramici spolu s ostatnými a prevozník Tomáš nám počas nej predviedol dokonalú stand-up show. Počas pádlovania nás humorným spôsobom (a to nielen v češtine, ale aj v nemčine) upozorňoval na zaujímavosti z histórie a zároveň upriamoval našu pozornosť na okolité skalné útvary a ich podobnosť so zvieratami, rozprávkovými postavičkami ale hlavne na vodopád, ktorý sa spúšťa špagátom, tzv. špagátová Niagara. No nasmiali sme sa dostatočne, ale keď si predstavím, že toto divadielko hrá denne niekoľkokrát, obdivujem ho, že pred turistami nedá znať únavu z dookola opakujúcich sa viet.

Po krátkej, už pešej prechádzke sme absolvovali ešte jednu plavbu pramicou cez vody Divokej soutěsky, a potom už nasledovala priama cesta smerom k Pravčickej bráne. Celá ceste viedla rozprávkovým lesom, v ktorom sa farby jesene prejavovali stonásobne krajšie a jasnejšie ako hocikde inde. Všetko bolo také čisté a jasné, že sme museli častejšie ako inokedy zastaviť a tú krásu si zvečniť. Myslím, že z tejto túry máme aj najviac urobených foto. Dokonca sa nám jednu podarilo spraviť s padajúcim lístím. No romantika ako vyšitá.

 

Ku Pravčickej bráne nám zostávajú podľa smerovníka cca dve hodiny. Z lesa sa dostávame na Mezní louku. Kvôli časovému sklzu si odpustíme občerstvenie v blízkej reštaurácii a rýchlym krokom sa presúvame na červenú značku, ktorou je označená Gabrielina stezka. Je to ďalší zaujímavý úsek, ktorý vedie lesom, s občasnými vyhliadkami na niekoľkostometrové skaly s názvymi Homole a Veľký Pravčický kužel. Keďže trasu využívajú aj rodičia s deťmi od väčších až po tie úplne malé, našim svižným turistickým krokom sa nám darilo všetkých popredbiehať a získať tak dostatok času na vychutnávanie si relaxu v našom cieli.

Už zdiaľky sme videli črtajúce sa okno Pravčickej brány. To nás povzbudilo pridať do kroku a už o chvíľu sme si robili fotky pod fotogenickou reštauráciou Sokolí hnízdo, ktorá je sčasti vytepaná do kameňa. Vybudovali ju v roku 1881 a slúžila ako výletný zámok. Nad ním a vôkol neho sa týčili vrcholky skál, na ktoré sa dalo pohodlne dostať po zaplatení smiešneho vstupného. Skalná vyhliadka stála za to. Otáčali sme svoje hlavy dookola a fotili sme sa snáď pred každou skalou. Na Pravčickú bránu sme mali tú najlepšiu vyhliadku a tak sme ju aj využili na pár dokonalých fotozáberov. Silný vietor nás vyhnal dolu do závetria, kde sme si pri pohľade na blízke aj ďaleké skvosty tejto prírody vychutnali desiatu s jablkom a pravú slovensku horalku.

 

Na konci dňa, v útulnom penzióne Kamzík zašitého v malinkej dedinke Studený sme sa už tešili na túru, ktorú sme naplánovali na ďalší deň. Nie som si istá, či takmer 20 km túra alebo následný pobyt v saune, spôsobili neovládateľné zatváranie viečok, každopádne sme v ten večer zaspali skôr ako obvykle.

Celú noc pršalo, napriek tomu sa ráno cez oblohu predierali prvé lúče slnka. To nás povzbudilo opäť vyraziť preskúmať tento raj rajov. Pôvodne sme mali naplánovanú túru okolím Jetřichovíc a podľa zostaveného plánu túry sme mali prejsť takmer 15 km a vystúpiť na niekoľko skalných vyhliadok. Viac nás však lákalo Saské Švajčiarsko, ktoré sme mali naplánované až na posledný deň, a aj to iba na jeho polovicu. Tú druhú sme museli absolvovať ešte cestu domov a tak bolo rozhodnuté. Po raňajkách cestujeme smerom za hranice Hřenska. Kým sme ešte v pokrytí hotelového wi-fi, v rýchlosti si naštudujem výstup na Lilienstein - stolovú horu, ktorú Ľubko iba tak náhodne spomenul, že mu bola odporučená bratom, ktorý tu bol pred pár rokmi.

Na hraničný prechod Schmilka sa dostávame pomerne rýchlo. Po celý čas máme Labe po pravej strane cesty a míňame kúpeľné mestečko Bad Schandau. O chvíľu sa nám už rozprestiera pohľad na horu Lilienstein, ktorá je svojím hranatým vrchom naozaj neprehliadnuteľná. Vtedy pochopím, čo prívlastok stolová hora v skutočnosti znamená a to, že na ňu dnes vystúpime je viac ako isté.

Pohybujeme sa teda už po nemeckom území a navigácia nás vedie cez uličky, mosty a tunely spoľahlivo, o čom svedčí aj približujúca sa tabuľka s cieľom našej cesty - Kurort Rathen. Zaparkujeme tátoša na parkovisku a poď ho na kompu, ktorá nás za necelé tri minútky prevezie na druhý breh rieky Elbe, čo je vlastne nemecké pomenovanie pre rieku Labe.

Vystupujeme s davom a hľadáme značku, ktorou by sme sa čo najrýchlejšie dostali k Bastei - perle Saského Švajčiarska. Je to 76 metrov dlhý kamenný most, ktorý bol postavený v roku 1851. Považuje sa tak za jednu z najstarších stavieb v Európe. Cesta k nemu vedie cez les s občasnými vyhliadkami odkiaľ sme si spravili krásne zábery na rieku Labe, okolité skalné útesy, ale hlavne na oproti sa týčiaci Lilienstein. Po kameňmi upravenej ceste a pomedzi skalné útvary stúpame vyššie a po pravej strane sa objaví odbočka na zrúcaninu kamenného hradu Neurathen. Rozhodli sme sa, že najprv si vychutnáme atmosféru Basteibrucke a potom sa k nej vrátime. Prešli sme cez úzku štrbinu medzi dvoma skalami a ani sme sa nenazdali a vstúpili sme na most. A mohli sme začať s vychutnávaním. Tie pohľady stáli za to. Kdekoľvek sme sa obzreli, všade boli kamenné útesy, ktoré boli upravené na vyhliadky a na nich striedajúci sa návštevníci. Pobehali sme všetky a na všetkých sme si spravili aj foto.  Samozrejme aj s príťažlivým skalným pozadím. Čo na tom, že na takúto fotku sme si museli počkať, neboli sme totiž jediní, ktorí po takom zábere túžili.

 

Keď už sme sa  ako-tak nasýtili výhľadov, a zadovážili si aj povinnú magnetku, vrátili sme sa navštíviť ešte odložený vstup na hrad Neurathen. Jeho história siaha až do 14. storočia, takže sa z neho veľa  nezachovalo, ale prechádzka ponad ruiny tohto nedobytného hradu cez vybudované železné mosty a mostíky mala svoje čaro. Pod hradom sa nachádza prírodné divadlo, kde počas sezóny hrajú herci v otvorenom priestore hry z reportoáru rozprávok, westernov a dramatických hier. Videla som ukážky na youtube a už vtedy som mala zimomriavky, takže si viem predstaviť, aký to musí byť zážitok vidieť to naživo. Bohužiaľ, v dobe keď sme Neurathen navštívili my, bolo už po sezóne.

Po čase sa nám zdalo, že sme už videli všetko čo nám toto miesto mohlo ponúknuť a aj pohľady na skaly sa nám postupne zunovali. Priznám sa, že aj turisti alebo skôr návštevníci, ktorých sa na vyhliadkach striedalo neuveriteľné množstvo prispeli k rozhodnutiu opustiť túto prírodnú atrakciu. Pri tom sme predpokladali, že ich nebude toľko, keďže bol prvý pracovný deň v týždni. Mali sme skôr pocit, že v Nemecku je asi nejaký sviatok a ľudia majú voľný deň. Jediné miesto kde nás ešte ťahalo bol Lilienstein, ktorý na nás z každej vyhliadky smerom na juh žmurkal.

Vraciame sa teda tou istou trasou dolu a zvládame to za necelú trištvrte hodinu. Opäť sa ocitáme pri mieste kde sme vystúpili z kompy. Tú ale nevyužijeme, pretože Lilienstein sa nachádza pred riekou Labe, aj keď to na prvý pohľad vyzerá inak. Smerovník hovorí o dvoch hodinách, ktoré máme pred sebou a keďže nie je ani pol jednej, máme dostatok času. Nezaprieme však svoj turistický krok a tak sa nám kopec s výškou 415 m.n m približuje čím ďalej tým viac. Pozdĺž rieky si vychutnáme romantickú cestičku po spadnutých žltočervených listoch stromov a postupne začneme stúpať po značke smerom hore. Turistov podstatne ubudlo, čo nás veľmi teší. Je evidentné, že  všetci upriamujú svoje záujmy na Bastei, ktorý sa nám už pochopiteľne vzďaľuje. Na lúke, blízko útulnej krčmičky pre okoloidúcich si sadneme do trávy a vychutnávame to čarovné miestečko uprostred pokojnej prírody. Popri nás prechádzajú turisti, ktorí sa už vracajú z Liliensteinu, čo ma trochu zneisťuje či už nie je dosť neskoro. Ale ani náhodou. O polhodinku už stúpame po drevených schodíkoch, ktoré vystriedajú železné a s posledným prudkým výstupom zdolávame vrchol hory Lilienstein. Keďže je to hora v tvare stola, vrchol tvorí les o rozlohe niekoľko stoviek metrov štvorcových a s nie jedným ale viacerými výhľadmi. Musíme si ich však v tom lese nájsť.

 

Prvý výhľad nám ponúka pohľad na Bastei, na ktorom sme sa nachádzali iba niečo pred dvoma hodinami. Keď sme si predstavili, koľko ľudí sa tam tmolí, boli sme vďační za tú samotu, ktorú sme si vychutnávali práve tu. Na ďalšiu vyhliadku sme sa dostali náhodným výberom, keďže možností bolo viacero. A vybrali sme si výborne. Museli sme preliezť ešte jednu skalu, aby sme sa dostali na tú úplne krajnú. Zaujímavé bolo, že ani na jednej vyhliadke nebolo žiadne zábradlie. Na mňa to pôsobilo dosť znepokojujúco, keď som si predstavila, že sme stáli na okraji kolmej skaly vo výške niečo cez 400 metrov a stačilo by tak málo. Pohybovala som sa pre istotu v miernom podrepe a aj pózovanie na fotke som zvládla iba v sede. Napriek tomu boli výhľady neskutočné. Z tej výšky sme mali všetko ako na dlani. Cestu po ktorej sme prichádzali do Nemecka, zelené pasienky a aj vedľa stojace skalné útesy, ktoré boli súčasťou tohto vrchu. V bezpečnej vzdialenosti od okraja skaly sme sa najedli a prišiel čas vrátiť sa naspäť. Neboli sme si totiž istí, kedy odchádza posledná kompa a zostať uviaznutí na druhom brehu rieky sme vôbec netúžili. Všetko sme však v pohode stihli, možno aj preto, že Ľubko stihol zapískať na prievozníka. Vybavil tak aj ostatným, za nami bežiacim turistom, že nemusia čakať ďalšiu polhodinu, kým sa kompa otočí.

Padla tma a my sa nám už známou cestou cez horský prechod Mezní Louka, ktorý míňame za posledné dva dni už asi piaty krát, dostávame späť do nášho penziónu. Čaká nás večera, zaslúžené pivko a viac než zdravý spánok.

Náš pobyt končí výdatnými raňajkami a my štartujeme naše auto smerom do Náchoda. Cestou míňame po ľavej strane diaľnice Lužické hory a následne Jizerské hory. Naopak po pravej strane sa začína týčiť vrchol televízneho vysielača Ještěd. Postupne sa nám odkrýva celý, ale hmla nám bráni vidieť ho v celej svojej kráse.

Za celý čas pobytu sa nám podarilo vidieť veľa zaujímavých objektov a prírodných krás, a ochutnať kúsok z magickosti tejto krajiny. Pobyt bol však krátky na to, aby sme stihli všetko čo táto atraktívna krajina ponúka a čo sme mali naplánované. Túru okolím Jetřichovíc s vyhliadkami Mariina skala, či Rudolfuv kámen, lúpežnícky hrad Šaunštejn, či Dolský mlýn, kde sa natáčala rozprávka Pyšná princezná. Takisto by som rada navštívila skalné divadlo za jeho prevádzky a pozrela si nejakú historickú hru pod holým nebom a s akustikou, ktorú okolité skaly určite poskytujú. Čo na tom, že by to bolo v nemčine, dôležité je vychutnať si atmosféru. Kedy naplánujeme opätovnú návštevu Česko-saského Švajčiarska netuším, isté ale je, že určite to bude na viac ako iba tri dni.

19.-21.10.2014






Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách