Cez Šiprúnske sedlá

Keď sme vyberali trasu na našu prvú tohtoročnú dlhšiu túru, dávali sme si záležať na tom, aby nebola príliš náročná a hlavne aby sme si v nej užili tak chýbajúci kontakt so snehom.  Po krátkom váhaní  padla voľba na vrch Šipruň, nachádzajúci sa vo Veľkej Fatre, konkrétne v jej liptovskej časti.

Počasie na druhú januárovú sobotu bolo predpovedané viac než priaznivo, a tak sme tomuto voľnému dňu prispôsobili aj termín túry.  Zozbieralo sa nás sedem turistov. Sedadlá v aute boli teda komplet zaplnené a mohli sme vyraziť do Podsuchej, východiskového bodu našej trasy. 

Túru sme si chceli vychutnať hlavne kráčaním po hrebeni pohoria,  preto sme sa snažili zaparkovať auto čo najbližšie k stredisku Smrekovica. Cesta však stúpala prudko hore, bolo namrznuté a šmýkajúce sa kolesá hádzali auto zo strany na stranu. Dobrodružstvo mohlo začať. A to sme ešte ani nevystúpili z auta.

 

Zhruba tri kilometre pred strediskom sme to vzdali a rozhodli sa ísť po svojich. Šmýkajúce kolesá tak vystriedali šmýkajúce sa nohy. Pod vrstvou snehu sa záškodnícky skrýval ľad a my sme na ňom zvádzali boj s vlastnou rovnováhou. Chtiac-nechtiac sme tak predvádzali rôzne tanečné kreácie, končiace častokrát na tvrdej zemi.

Na stredisku Smrekovica nás privítala dokonalá hmla, ktorá sa rozprestierala všade navôkol. Vôbec nám nedávala možnosť rozhliadnuť sa a uvidieť to nádherné prostredie, ktoré bolo v blízkosti rekreačných budov. V jednom z horských hotelov svietili v oknách tlmené svetlá a pútače pred ním lákali svojou ponukou jedál a nápojov k návšteve. Nachvíľu sme aj zaváhali, ale túžba po dotyku s prírodou bola silnejšia.

 

Zelená značka nás pomaly viedla mierne stúpajúcim horským chodníkom a vyústila do staručkého lesa, z ktorého zostali už len kde-tu vyschnuté kmene stromov. Príroda sa s nimi dokázala zahrať tak, že v každom z nich sme pri troške fantázie videli buď postavu z rozprávky alebo hlavu nejakého zvieraťa. Hmla, ktorá sa vznášala okolo nich dokonale dotvárala atmosféru začarovaného lesa.

 

Kráčame ďalej po snehu dostatočne tvrdom a zamrznutom na to, aby sme sa vyhli nepríjemnému boreniu sa v ňom. Bavíme sa fotením a rozprávaním,  vôbec si neuvedomujúc , že  po hmle nezostalo ani pamiatky. Nachvíľu ju vystriedal silný nárazový vietor na otvorenom priestranstve, na ktoré sme sa vyštverali. Po chvíli utíchne a pred nami razom stojí zalesnený vrch Šipruň. Kým sa naň dopracujeme, míňame ešte Nižné Šiprunské sedlo vo výške 1327 m.n.m. Chvíľu na ňom pobudneme, pretože obzor sa pred nami krásne otvoril. Konečne máme vo foťákoch namiesto zahmlených čiernobielych záberov jasné fotky s vrchmi týčiacimi sa v diaľke. Martinský Šíp, ružomberský Choč, Rozsutec, Stoh, dokonca vidíme aj Babiu horu a zjazdovku na Kubínskej holi. Zasnežené Vysoké a Nízke Tatry tiež nezostali bez povšimnutia.

 

Smerovník oznamuje ešte 15 minút k Vyšnému Šiprúnskemu sedlu a keď k nemu dorazíme, rozdelíme sa na dve skupiny.  Našim úmyslom bolo v trase pokračovať ďalej,  bez toho aby sme sa vracali tou istou cestou späť. A tak sa časť z našej skupiny poberie späť k autu, aby nás ostatných vyzdvihli vo Vlkolínci, kde končí zelená značka.

Vrchol Šipruňa máme na dosah, napriek tomu sme si ho odložili na letný výstup, ktorý určite zrealizujeme, lebo príroda tu je vskutku nádherná a viac než fotogenická. Nevychutnať si túto nádheru za jasného letného počasia by bol hriech.

Pokračujeme teda už bez dvoch turistov ďalej po zelenej značke, striedajúc letný chodník so zimnou trasou povedľa vytyčovacích palíc. Ako to už na hrebeňovkách býva, výhľady nás sprievádzajú celou trasou. Postupne schádzame dolu a dostávame sa do údolia, kde vysokohorskú turistiku vystrieda príjemná prechádzka úbočiami. O tom, že sme už klesli o niekoľko metrov nižšie, svedčí už iba mierny poprašok snehu na okolitých kopcoch. Hľadíme na ne, rozmýšľajúc čo za pravidelné brázdy sa na nich nachádzajú. Keď sme si uvedomili, že sa pohybujeme po Liptove, ktorý  je jedným z posledných krajov, kde ešte ľudia nezabudli na roľníctvo, všetko nám to dôjde. Svoje role poctivo obrábajú a kosia napriek tomu, že sa nachádzajú v tak nedostupných terénoch.

 

Naša túra končí vo Vlkolínci, tesne pred tým, ako prechádzame popri lyžiarskom stredisku Malinô Brdo. Napriek umelo zasnežovanej zjazdovke zívalo prázdnotou.

Podhorská osada Vlkolínec  určite stojí za prehliadku. Samotná dedinka a rovnako aj návštevníkom sprístupnené sedliacke domy a miestne múzeum. My si však túto prehliadku rovnako ako aj výstup na Šipruň nechávame na leto. Dni budú dlhšie a teplejšie a určite to bude vítané spestrenie na záver túry.

Predtým ako Liptov, tento malebný kút Veľkej Fatry opustíme, spravíme ešte pomyselnú bodku za túrou. A kde inde ako v blízkom salaši a čím iným ak nie bryndzovými haluškami. Nie som si istá, či to bolo tou pravou liptovskou bryndzou alebo sme boli z túry tak vyhladovaný, každopádne čašníčka odnášala zo stola sedem prázdnych tanierov.

 

9.1.2016

 

 

 

 

 



Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách