Dolomitmi za 5 dní

Horský masív Dolomity som odjakživa považovala za top spomedzi všetkých vysokohorských turistických destinácií v Európe, aj keď som si ich väčšinou spájala s lyžovačkou či ostatnými zimnými športmi. Prechovávala som ku nim prirodzený rešpekt a navštíviť ich bez sprievodu človeka znalého pohybu po hrebeňoch štítov som ani neuvažovala.

Keď mi náhoda jedného „dolomitistu“ prihrala, neváhala som zorganizovať ľudí a dostatočne dopredu som zarezervovala ubytovanie. Ďalšia náhoda však zabezpečila to, že sprievodca zlyhal a tak sme sa museli chtiac-nechtiac spoľahnúť iba sami na seba. Vycestovali sme. Namiesto živého sprievodcu sme si museli postačiť iba s tým tlačeným a pocit istoty sme poistili stiahnutou offline mapou v telefone. Pribalili sme si aj poriadny kus odvahy a očakávania, ktoré postupne nahradilo nadšenie. A tak to malo aj byť. 

Mierili sme naprieč celým Rakúskom, takmer od severu po jeho západ, kým sme nedošli na hraničný prechod do Talianska. Odtiaľ už iba pár kilometrov a parkujeme pri penzióne Plonner, ktorý sa stáva našim prechodným domov na najbližších 5 dní.

Podľa predpovede počasia má v celej oblasti výdatne pršať, napriek tomu nezúfame a smerom k nebu vysielame prosebné pohľady. Boli sme vyslyšaní, a dážď sa prejavil nanajvýš miernymi prehánkami.

 

Prvý deň sme sa vybrali na tzv. dolomitskú magistrálu vedúcu okolo symbolu Sextenských Dolomitov – steny Drei Zinnen. Okružná trasa sa nachádza vo výške 2300 m.n.m a na jej začiatok sme sa vyviezli autom po spoplatnenej asfaltovej ceste. Zaparkovali sme pri chate Auronzo, odkiaľ začína už spomínaná trasa. Po doslova rovnom širokom chodníku pohodlne vykračujeme smerom ku ďalšej chate Lavaredo a fotíme všetky vypínajúce sa štíty vôkol nás. Pri jednom z pamätníkov objaviteľa Dolomitov -  Rakušana Paula Grohmanna nám zaspievajú nemeckí turisti na ľudovú nôtu. Skvelý podmaz na video, ktorým som zachytávala blízko stojace do siva sfarbené štíty.

 

V sedle Paternsattel sme sa už tešili na prvý výhľad na steny Drei Zinnen. Kým sme sa ku nemu dopracovali, hmla sa už o všetko postarala. Postupne zahalila Tri zuby do hustého oparu a vyzeralo to tak, že už nemieni ustúpiť. Dokonca nás donútila zrýchliť krok tak, aby sme stihli ešte suchí pribehnúť ku ďalšej chate s rovnomenným názvom Drein Zinnen. Nestihli. Usušili sme sa vnútri pri horúcej kávičke a višňovom dezerte. Pri odchode z nej sme stihli ešte nalepiť našu nálepku na jej dvere. Pri tom množstve sme našli miestečko medzi tými zo Slovenska.

 

Nebo sa rozjasnilo a my kráčame ďalej. Zvyknutí na tisíc metrové prevýšenia si toto ledva sto metrové doslova vychutnávame. Okolité štíty Paternkofel, Rotwand, Elfer a ostatné nás nútia neustále stláčať spúšť na našich foťákoch. Takéto pohľady veru nevidíme každý deň.

 

Pri štíte Col Forcelina sa hmla konečne umúdri a poskytne nám to, čo by bolo škoda nevidieť. Pohľad na južné steny Drei Zinnen. Stojíme pred nimi a odhadujeme počet minút, ktoré zostávajú do ich úplného odhalenia. Päť? Desať? Nevadí, počkáme aj polhodinu. Chceme počkať. Príjemné čakanie. Dočkali sme sa. Stálo to za čakanie.

 

Vraciame sa späť k východiskovému bodu po šiestich hodinách príjemného putovania. Predtým ako sadneme opäť do auta, odfotíme si ešte vrcholy Cadini, Sorapiss a Cristallo. No a pohľad na trávnatý porast pod chatou poteší tiež. Z bielych kamienkov niekto z Horoviec vyskladal slovenský znak. Pohladil oko i dušu.

 

Druhý deň sme si naplánovali ďalšiu z nenáročných túr, ku ktorej presun autom trval cca 10 min. Náš sprievodca nám totiž odporučil vodopády Cascata Sbarco de Fanes. Ten tlačený sprievodca nám dával na výber dva okruhy. Malý a veľký. Jeden okruh dve a pol hodinový, ten druhý štvorhodinový. Treba však dodať, že v našom prípade boli tieto časy dosť nereálne. Obzeranie a fotenie si toľkej nádhery vyžaduje čas, ktorý autori do knižočky nezapracovali. A tak sme si ku každému časovému údaju pripočítali dobré dve hodinky navyše.

 

Prechádzame po lavičkách nad potôčikmi plnými kryštáľovej vody, ktorá svojou farbou dáva tušiť jej ľadovcový pôvod. Postupne sa dostávame na inú lavičku, ktorá poskytuje pohľad strmo dolu nad sútok riek Rio Fanes a Rio Travenanzes. Úzky strmý žľab nás zaistenou cestou privedie k veľkej zurčiacej kaskáde. Držiac sa za oceľové lano na skalnej stene prichádzame ku miestu, kde sa ocitáme pod skalou a priamo pred vodopádom. Silný závoj vody špliecha na nás a my, schovaní pod skalou ponad ktorú sa doslova valí, tešíme sa ako malé deti. Snažíme sa vymeniť si pár nadšených fráz, ale hluk vody nás pripravuje o sluch. Naopak, oči si prichádzajú na svoje.

 

Takmer desať metrový vodopád nás ohoruje i naďalej. Tentokrát stojíme pred ním a nechávame sa unášať jeho krásou. Narýchlo vyšľapeme ešte na najvyšší bod tohto miesta, aby sme mali pohľad naň zachytený ako dokonalosť samú o sebe. Nenáročnou ferratkou Lucio Delaiti sa už vyštveráme na miesto, odkiaľ vedie spomínaný veľký okruh.

V knižke sa dočítame, že veľkým okruhom sa dostaneme k ústiu vodopádu, ktorý sme práve zhliadli a tak vykročíme po širokej lesnej ceste smerom hore. Tu sa prvýkrát dozvedáme o tom, že je to jedna z ciest, ktorá slúžila ako vojenská cesta, po ktorej vojaci za I.sv. vojny dopravovali bojovú techniku čo najvyššie.

 

Tretí deň sme sa nechali vyviezť terénnym autom do výšky 2324 m.n.m, aby sme spoločne navštívili rozľahlú plošinu na vrchole Monte Piano, kde rakúsko-taliansky front pôsobil za I.sv.vojny asi najintenzívnejšie. Svedčí o tom množstvo zákopov, chodieb, kamenných skladov, hrdzavých šrapnelov a osadených krížov nachádzajúcich sa na tomto pietnom mieste. Oficiálne je to múzeum, ale celé to územie pôsobilo na nás až priveľmi živo a pochmúrne.

 

Kráčajúc zadumaní, každý vo svojich myšlienkach, predstavujúc si hrôzy prežité nielen talianskymi a rakúskymi vojakmi, ale aj našimi prastarými otcami. Ani sto rokov nedokázalo zmazať neslávne pamiatky, ktoré tu zostali a prinútili nás ďakovať za dobu, do ktorej sme sa mohli narodiť my. Hmla, ktorá sa razom rozmohla navôkol iba dotvorila smutnú atmosféru, ktorá z tohto miesta sáľala. Zakryla aj vrcholový kríž na Monte Piano, ale čo tam po tom. Videli sme toho viac ako sme pôvodne chceli.

 

Smutné myšlienky a deprimujúcu náladu sa nám podarilo odohnať v neďalekom turistickom mestečku Cortina de Ampezzo. Naozaj malebné mestečko učupené v doline, plné horských hotelíkov s výhľadmi na okolité dolomitské štíty. Mestečko ako stvorené na promenádu. Suveníry, zmrzlina, zdravý vzduch a zdravý spánok. Zajtra cestujeme domov.

 

26.6.-30.6.2017

 

 

 

 

 

 

 



Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách