Krkonoše všetkými zmyslami

Útlu knižočku o Krkonošiach som si zadovážila v malom obchodíku už asi pred polrokom. Bolo len otázkou času kedy ju vyberiem z poličky a oprášim strany listovaním, hľadajúc v nej tie najzaujímavejšie výletné ciele v najstaršom národnom parku Česka.  

Keďže KRNAP (Krkonošský národný park) sa rozprestiera na rozlohe takmer 550 km2, vtesnať naplánované túry do štyroch dní bolo naozaj obtiažne.  Snažila som sa povyberať samé naj. Najkrajší vodopád (Mumlavský), najvyšší  vodopád (Pančavský), najkrajšiu rozhľadňu (Štěpánka) a najvyšší vrch (Sněžka).  Plán bol teda zostavený, stačilo len vyraziť.

 

Krkonoše - turistický, cykloturistický, lyžiarsky a aj bežkársky raj zároveň sa nachádza na severe Česka, na rozhraní Královohradeckého a Libereckého kraja. Siaha až na poľské hranice a spolu s poľským Krkonoski Park Narodowy tvoria biosferickú rezerváciu UNESCO.

Dlhú, takmer  500km jazdu autom sme si spríjemnili návštevou zaujímavej technickej pamiatky – priehradou s poetickým názvom Les Království  nachádzajúcej sa neďaleko mestečka Bílá Třemešná. Spolu s Labskou priehradou pri Špindlerovom Mlýne mali obe chrániť pred ničivými povodňami na rieke Labe.

 

Prvý deň sme mali naplánovanú návštevu Špindlerovho Mlýna, nazývaného aj českým Aspenom. Množstvo obchodíkov so športovým oblečením, obuvou a športovými potrebami, na každom kroku kaviarničky a hotely na štýl miestnej architektúry dávali tušiť, že sme zavítali do najvýznamnejšieho lyžiarskeho centra Krkonôš.

 

Nasadáme na lanovku smerujúcu na zalesnený vrch  Medvědín odkiaľ vedie naša prvá turistická trasa. Chodník vedie po širokých doskách z dreva, čomu porozumiem až neskôr. Pohybujeme sa totiž po území vzácneho rašeliniska v I.stupni ochrany prírody. Akékoľvek stúpanie mimo chodníkov by mohlo narušiť celý ekosystém so vzácnymi rastlinami.

Míňame vyhliadku za vyhliadkou a pomaly sa dostávame na Zlaté návrší, kde stojí  Vrbatova bouda. Boudami nazývajú v Krkonošiach horské chaty.  Ich názov vznikol z nemeckého slova die Baude, čo v preklade znamená salaš. V minulosti si ich teda pastieri a hospodári budovali ako svoje príbytky. Postupne sa menili na pohostinstvá, keďže v 19. Storočí sa v Krkonošiach rozvinula aj turistika. A táto funkcia im zostala dodnes.

 

Po kameňmi vydláždenej ceste prechádzame pohodovou chôdzou po vrcholovej planine a hľadíme do hlbokého skalného údolia menom Labský dul. Tvoria ho až 200 metrov hlboké morénové valy, ktoré v nás vzbudzujú prirodzený rešpekt. Prichádzame k Pančavskému vodopádu. Jeho výška 148 metrov ho predurčuje k najväčšiemu vodopádu v Česku. Aj napriek zákazovej tabuľke stojí na plošine tesne nad ním niekoľko nedisciplinovaných turistov, medzi nimi aj dieťa. Niektorí ľudia sú jednoducho nepoučiteľní, a čo je najhoršie, sú zlým príkladom aj pre svoje deti.

Pomaly sa dostávame k ďalšej boude, tentokrát Labskej. Pobudneme pri pivku Paroháč a kocháme sa výhľadom na oproti stojacu Sněžku, náš zajtrajší cieľ. Pri prameni Labe vo výške 1368 m, popri ktorom prechádzame si zvečníme znaky 24 miest, cez ktoré táto rieka preteká. Na hrebeni  hraničiacom s poľskou hranicou sa už zdiaľky vynímajú Labský štít a vyhliadka neďaleko Vysokého Kola, štvrtého najvyššieho pohoria v Česku. Ani sa nenazdáme a stojíme pri nich, dívajúc sa opäť dolu, tentokrát na Snežné jamy hlboké 200 metrov s ľadovcovými jazierkami už na poľskej strane.

 

Cestu späť smerom dolu už lemuje po celej dĺžke rieka Labe. Míňajúc kilometer za kilometrom sme svedkami ako rieka mení svoj tvar a charakter. Začína hučiacim Labským vodopádom, následne prechádza do malého, ale dravého potoka. Po pár kilometroch sa mení na širokú plytkú rieku plnú skál a skaliek červenej farby až po pokojne tečúcu hlbokú vodu, v ktorej priehľadná čistá voda umožňuje vidieť  takmer dva metre pod hladinu. A takto postupne naberá na svojej šírke a sile, v úctyhodnej dĺžke takmer 1154 km kým sa nevleje do Severného mora.

 

Druhý deň nášho pobytu sme zamierili do Pece pod Sněžkou,  ďaľšieho krkonošského mestečka s turistickou atmosférou. Čo je ale hlavné, je jedným z východiskových miest na najvyšší vrch Česka, 1603 metrov vysokú Sněžku. Keďže sme chceli ušetriť čas, použijeme kabínkovú lanovku. Tá nás však kvôli silnému nárazovému vetru o sile 75 km/h odvezie iba na nižšie položenú Rúžovú horu. Odtiaľ nás čaká 2,5 km stúpania s prevýšením takmer 250 metrov. Hravo to zvládame a po chvíli začíname pociťovať spomínaný nárazový vietor. Na vrchole Sněžky bol už tak silný, že nám zabránil vychutnávať si okolité výhľady na hrebene českých a rovnako aj poľských Krkonôš. Vietor dvíhal prach a víril ho okolo tvárí, sem tam zablúdiac do očí. Vlasy ešte ráno nastylované do šatky už dávno stratili svoj tvar. To nám však nebránilo postaviť sa pred smerovník s nápisom Sněžka, zadržať dych a zapózovať poľskej turistke, ktorej sme podali náš foťák.

 

Nezdržali sme sa dlho. Silný vietor nám naozaj nedával na výber. Pobrali sme sa teda k zostupu, opäť po kameňmi vydláždených širokých chodníkoch, stretávajúc tých, ktorí išli naopak smerom hore. Jedna vysunutá vyhliadka, úplne prázdna v tom dave ľudí, lákala na fotku. Keď som ku nej prišla, pochopila som prečo tam nikto nie je. Na jej exponovanej plošine sa vietor riadne vybúril. Vydával zvuky podobné silnej vodnej turbíne a dýchať sa tam veru nedalo. Jednu chvíľu som pocítíla, že víchor so mnou zatrmácal tak silno, že som mala problémy udržať rovnováhu. Boj s týmto nekompromisným živlom by som určite nevyhrala a tak bolo na čase ustúpiť.

Zišli sme do doliny očami hľadiac do údolia Obří dul, ktorý si svoj názov naozaj zaslúži. Aj vďaka svojej úctyhodnej hĺbke a kolmým zrázom navôkol býva často svedkami padajúcich lavín. Podľa pamiatky obetiam Krkonôš v podobe Kapličky stojacej na Luční stráni zmietla už niekoľko nevinných obetí.

Pohybujeme sa po hrebeňovke vo výške 1300 m, ktorá vyzerá skôr ako túlanie sa po chodníkoch na lúkach. Zablúdiť nehrozí. Tým, že najvyšším horským porastom je tu  kosodrevina, prehľad o našej trase máme ako na dlani. Zreteľne vidíme, kadiaľ vedie náš vydláždený chodník a aké horské boudy sú pred nami. Minuli sme ich minimálne desať. Do niektorých sme sťaby unavení pocestní vošli, ochutnali z miestnych špecialít a nasávali z tej pravej krkonošskej boudařskej tradícii.  A keď sme si s potešením  v každej jednej ozdobili razítkom jedinú voľnú stranu v našej útlej knižočke, mohli sme pokračovať znovu ďalej.

 

Posledný, tretí deň nám už počasie neprialo. Neutíchajúci dážď nám znemožnil navštíviť ďalšie významné lyžiarske stredisko Harrachov v západných Krkonošiach. Pohľad na Mumlavský vodopád a výstup na obďaleč stojacu rozhľadňu Štepánku si preto musíme odložiť na inokedy. Čo nás však láka a ani nepriazeň počasia nám v tom nezabráni, je hľadanie známej filmovej chaty Apalucha. Podľa indícií by mala stáť na Zlatom návrší blízko dedinky Dolní Dvur, čo bolo pár kilometrov od nášho ubytovania. Toto vedomie ma neustále hnalo vyhľadať  miesto, na ktoré sa každé Vianoce dívame prostredníctvom filmu S tebou mně baví svět.

Strohé informácie o presnej polohe chalupy, ktoré som vypátrala na nete nám veru nijako neuľahčili pátranie. Ale po krátkom blúdení sme tento filmársky objekt predsa len našli. Filmári sú klamári a predstavy sú krajšie. Asi tak by som zhodnotila prvý pohľad na zvnútra zdevastovanú chalúpku, ktorá si určite nezaslúžila  takto skončiť. Čas na nej síce zanechal svoje stopy, ale samotné kúzlo sa jej odoprieť nedá.

 

Cestou domov míňame ešte Trutnov, kde na jeho námestí stojí socha Krakonoša, verného symbolu a imaginárneho strážcu týchto hôr. Vo svojich myšlienkach sa stále vraciame na chvíle strávené v najvyššom pohorí  Česka, ktoré ani zďaleka svojou výškou nedosahuje na majestátne slovenské Tatry. Napriek tomu sú rovnako podmanivé, aj keď mnohokrát zradnejšie a nebezpečné.

 

2.-5.9.2016



Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách