Maďarsko alebo Po stopách Dalajlámu

Maďarsko nie je krajinou obzvlášť turisticky atraktívnou.  Ak teda berieme do úvahy lesy, hory a vrchy. Veď ten ich najvyšší menom Kékestető meria niečo cez tisícku. Napriek tomu sa tu dajú nájsť zaujímavé prírodné zákutia, vyhliadky a rokliny. Tou najznámejšou je roklina Rám Szakadék v pohorí Piliš v susedných Vyšehradských horách. Neďaleko nej stojí vrch Dobogókő. Maďari ku nemu prechovávajú zvláštny vzťah. Podľa tradícií tu vraj prúdia liečivé energie, dokonca tadiaľto prechádza srdcová čakra Zeme. Tá sem v roku 2006 prilákala aj samotného Dalajlámu. A tak sme sa rozhodli, že v jednu slnečnú nedeľu preskúmame túto oblasť a po jedenástich rokoch od vzácnej návštevy sa po stopách slávneho Budhu vyberieme aj my.  

 

Parkujeme v maličkej maďarskej dedinke Dömös, ktorá je od slovensko-maďarských hraníc vzdialená zhruba 20 km. Hneď ako sme vystúpili z auta, vítajú nás informačné tabule, ktorým ani náznakom nerozumieme. Spoliehame na anglický preklad. Žiaľ, žiadny nebol. Nevadí. Informácie o trase máme naštudované. 

Pohodlne si vykračujeme  červeno-žlto-zeleno značenou trasou cez uličky dedinky, kým nás neprivedie do rozprávkového lesíka. Vyšliapaný široký chodník a husté značenie na stromoch nedovolia ani náhodou zablúdiť. Postupne sa chodník rozdeľuje a my pokračujeme už len po červeno-zelenej a nakoniec  po zelenej,  ktorá ústí na začiatku samotnej rokliny.

 

Do tohto bodu je túra doslova prechádzkou. Charakter však prudko zmení vstupom do rokliny. Prechádzame po skalách pridŕžajúc sa železných lán. Chodníka už niet a my prechádzame zo strany na stranu, od jednej skalnej steny k náprotivnej, preskakujúc skaly v zurčiacom potoku. V duchu ďakujeme predvečernému turistickému rituálu v podobe impregnovania našich topánok. Míňame vodopády a vodopádiky, úzučké tiesňavy a keď prekonáme výšľap po posledných dvoch rebríkoch, na mostíku postavenom na vrchole rokliny sa už len kocháme výhľadom do útrob rokliny.

 

Na jednom z početných piknikových miest, ktoré sú tu vybudované si oddýchneme a v návale pozitívnych myšlienok ku nám prehovorí básnické črevo:  Prečo sedieť doma s wifi-nou, keď sa môžeš túlať čarovnou roklinou :-) 

Žltou značkou pokračujeme tiahlym kopcom smerom na vrch Dobogókő a prvýkrát stretávame turistov. Na pozdravy Jó napot a Sziasztok odpovedáme nevýrazným anglickým Hallo. Časom si zvykneme a ani nevieme ako, sebavedome odpovedáme Maďarom ich rečou.

Prvá vyhliadka Rézso je vyhliadkou na Divoké skaly pod nami a vidíme aj trasu kadiaľ sa budeme vracať späť. Pohľad na smerovník nám oznamuje ešte necelé dva kilometre ku vrchu Dobogókő. Tešíme sa naň a predstavujeme si ho ako typický slovenský vrch, aj keď jeho výškou 700 m je typický skôr pre nížinaté oblasti. Aké je však naše prekvapenie, keď približujúc sa ku nemu po rovnej upravenej ceste začíname stretávať vychádzkových turistov a z pravej strany ku nám doliehajú zvuky pohybujúcich sa áut. Miesto kam sme došli a očakávali vrchol s krížom nás skutočne prekvapil, dokonca sme sa museli niekoľkokrát uisťovať, že sme skutočne na ňom. Je to totiž veľká vydláždená okrúhla plocha s výhľadom a s vejúcou maďarskou vlajkou na stožiari. Na jednej strane ďaleký výhľad na okolitú prírodu a niekoľko metrov za chrbtom vybudované veľké parkovisko. Darmo, pojem vrch značí na Slovensku niečo úplne iné.

 

Na vydláždenej ploche sa nachádza veľký kamenný pomník Edmunda Téryho. Vyštudoval lekársku univerzitu v Budapešti a ako 23 ročný prišiel do Banskej Štiavnice kde pôsobil ako lekár. Zamiloval si tunajšie hory, bol iniciátorom rekonštrukcie zchátralej rozhľadne na Sitne a v neposlednom rade miloval a prechodil celé Vysoké Tatry. Či už ako turista alebo horolezec. Téryho chata oprávnene nesie jeho pomenovanie.

Pod vrchom, vlastne plošinou Dobogókő sa nachádzajú Divoké skaly. Vedie ku nim 2 km dlhý okruh žltou značkou. Prechádzame cez obradnú bránu a začíname nasávať tú energiu, ktorá by tu všade navôkol mala prúdiť. V hlbokom lese stoja skaly, lepšie povedané ozrutánske skaliská a netreba sa ich ani dotknúť, aby človek nepocítil tú silu, ktorá z nich sáľa. Predsa len na jednu dostupnú vylezieme a zvrchu prvýkrát vidíme neďaleko tečúci Dunaj. Jeho farba je úžasná. Modrá až tyrkysová. Takmer ako farba mora. Na konci okruhu nás čaká posledná skala s tajomnými nápismi a na konárikoch vôkol nej sú obmotané rôznofarebné motúziky. Nebolo pochýb, že stojíme pri skale, ktorá býva svedkami šamanských obradov. Rešpekt a pokora, ktoré v tú chvíľu pociťujem mi nedovolia odfotiť ju, nieto sa jej ešte dotknúť.

Takže tu stál a pokľakol Dalajláma? Áno, presne tu predniesol svoju reč: „Tibetský svetonázor chápe svet aj ostatné náboženstvá ako celok a živý organizmus. Energetické centrá vidí nielen v ľudskom tele, ale aj na našej planéte Zem. Podľa tradície srdcová čakra Zeme je práve tu, v pohorí Piliš.";

Prišiel čas na navrátenie sa späť do dedinky odkiaľ sme vychádzali. Hlad nás nepremkol a tak ignorujeme početné reštaurácie na kopci a rozvoniavajúce maďarské dobroty vychádzajúce z pootvorených okien. Schádzame opäť poľnou cestičkou a orientujeme sa podľa červeného trojuholníka. Kúsok od cesty vidíme postavené príbytky šamanov, tzv. jurty, ktoré rovnako slúžia na šamanské rituály. Sú to veľké okrúhle stany bielej farby a v lese pôsobia viac ako záhadne. Až má človek potrebu nahliadnuť dovnútra a zistiť čo sa to za tými plachtami vlastne deje.

Nemáme však čas, pretože do cieľa nás čaká ešte pekných pár hodín a zhruba 6 km cesty. Asfaltka sa strieda s lesným chodníkom. Mysleli sme, že už budeme iba zostupovať, ale pred nami je neveľké zato dlhé stúpanie. Do Dömösu vedie niekoľko trás. My sme si však vybrali tú okrajovú, ktorá nám zabezpečí atraktívne výhľady na Dunaj. A po pár kilometroch sa nám výhľadov aj dostáva. Dunaj sa krásne vinie medzi mestečkami Vyšegrad a Nagymaros. Keď sa postupne dostaneme na vrch Predikálószék, uvidíme na ňom zaujímavú vyhliadku, iba pred rokom postavenú. Nevyšli sme na ňu. Úplne nám stačil pohľad zdola na Dunaj ohýbajúci sa pomedzi dedinky a mestá. Takto veru Dunaj nepoznáme.

 

Nasleduje prechod skalným mestečkom, s výhľadmi na už oproti stojaci vrch Dobogókő. Čaká nás najťažšia časť trasy, pretože skalný terén smeruje prudko dolu. Našťastie,  skaly po ktorých stúpame sú pevné a pod nohami sa nehýbu. Rukami sa opierame o stromy a zachytávame o ich konáre. Predbieha nás akýsi malý psík, ktorého majitelia neustále okrikujú: Kiepke (píš ako počuješ). Celkom som mu závidela tie štyri labky, ktoré mu poskytovali stabilitu v tomto krkolomnom teréne.

Takto prudko dolu schádzame ešte ďalšie dva kilometre a na tom poslednom už cítime ako kolená kričia: Už doooosť! Prichádzame opäť na nám známu rovinku, a aby sme dali kolenám zadosť, uprednostíme asfaltku určenú pre cyklistov pred členitým chodníkom v lese. Hladní, smädní a už aj patrične unavení, šuchceme sa po asfaltke vedúcej k autu. Zrazu ako prízrak na púšti stojí na kraji cesty maringotka a z nej rozvoniavajúca káva a škoricové trdelníky.  Ani neviem ako, vyťahujem z peňaženky zamenené forinty a rýchlosťou blesku doslova vcucneme do seba kávu ala Hungary.

 

Túra to bola veru jedna z tých, na ktorú sa tak ľahko nezabúda. A neopakovateľná? To veru nie, pretože si ju zopakujeme kedykoľvek, keď budeme mať príležitosť.

26.3.2017

 

 

 

 

 



Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách