Moscow

Niekto múdry raz povedal: “Môžete precestovať celý svet, ale ak ste nenavštívili Rusko, neboli ste nikde”. Nemôžem povedať, že by ma práve toto niečie vyjadrenie presvedčilo navštíviť krajinu plnú kontrastov a dnes už aj reálne hroziaceho nebezpečenstva.  Skôr to bola túžba vidieť a spoznať všetko to, čo do nás od čias základnej a strednej školy na hodinách ruského jazyka dennodenne hustili. Rozhodla som sa teda splniť si svoj sen a namiesto pobytovej dovolenky pri mori som radšej vycestovala do Ruska, a to priamo do jeho srdca - Moskvy.

Začalo to vybavovaním víz, bez ktorých Rusko nie je možné navštíviť. Vybaviť ich na prvýkrát je skôr zbožným prianím, pretože Rusi sa v byrokracii doslova vyžívajú. Bohužiaľ, nebola to ani zďaleka posledná nepríjemná skúsenosť týkajúca sa úradov. Na všetko totiž potrebujú nejaké “bumážky” s “odliapkami” na nich, ktoré nikto nikdy nekontroluje a v podstate sú iba bezvýznamnými potvrdeniami.

Cesta, ktorú sme museli prejsť bola dlhá 2000 km a trvala dva dni, nakoľko to bol zájazd autobusový. Predsalen 400€ za spiatočnú letenku som plánovala minúť zmysluplnejšie. Prechádzali sme Poľskom, kde sme cestu prerušili nočným ubytovaním sa v hoteli. Pokračovali sme druhým dňom cez Litvu a Lotyšsko. Autobus bol poloprázdny, nakoľko napätá situácia, v ktorej sa krajina vtedy nachádzala, veľa záujemcov odradila a tak nebol problém nájsť si v autobuse svoje pohodlie. Nadšenie však prešlo po prechode hraníc do Litvy, kde cesty mohli iba snívať o asfalte a trafiť sa do okienok pri lúštení krížoviek bolo naozaj umením. Hovorí sa že kultúru krajiny spoznáš podľa úrovne sociálnych zariadení v nej a to, že sme pri povinných pauzách využili radšej kríky obďaleč benziniek, nás iba utvrdilo v tom, že krajiny smerom na východ na tom nie sú vôbec dobre.

Samotná šou však začala na hraniciach z Lotyšska do Ruska. Lotyšskí colníci boli ešte ako tak zhovievaví a celá kontrola prebehla iba kontrolou pasov v autobuse. Horšie to už však bolo na hraniciach do Ruska. Po štvorhodinovom čakaní Rusáci usúdili, že tej Slovači, ktorá pre nich z nepochopiteľných dôvodov chce poctiť ich krajinu návštevou, to treba hneď od vstupu spríjemniť. A tak rozkaz znel jasne: vystúpiť si z autobusu a spolu so všetkými kuframi a cestovnými taškami pristúpiť ku pasovej kontrole, za ktorú by sa nehanbili ani na vychytenom letisku pri podozrení na teroristický útok. Po jednom sme pristupovali k okienku, kde za poškriabaným sklom z plastu sedela ruská colníčka podobajúca sa Marfuše z Mrázika. S kamenným výrazom v tvári a červeňou na lícach si premeriavala tie naše naopak bledé a unavené  a hľadala podobnosť s tými na fotkách v pasoch. Tá vážnosť a zároveň komickosť celej situácie nedovolila pohnúť čo i len brvou na tvári. Vtedy som poprvýkrát oľutovala rozhodnutie uprednostniť cestu busom pred lietadlom . Vrcholom všetkého bolo, keď nás začal očuchávať stopovací pes, samozrejme potom, ako pobehal v autobuse okolo všetkých sedačiek. Celá tortúra prebiehala ďalšiu hodinu a keď sme k tomu pripočítali aj časový posun dvoch hodín dopredu, úspešne sme sa prehupli do nasledujúceho dňa a bolo nám dovolené vstúpiť do krajiny, ktorú vraj rozumom nepochopíš.

A vďaka tejto informácii sme sa nad veľa vecami, ktoré sme v nej zažili, ani nepozastavovali. Jednoducho sme to všetko akceptovali.

Okolo deviatej ráno sme prichádzali do Moskvy. Svedčili o tom aj cesty plné luxusných áut, ktoré si to v ôsmych pruhoch a v poriadnej zápche šinuli do hlavného mesta. Pomaly sme sa posúvali aj my a tak bol čas na pozorovanie ľudí v autách. Takmer každý držiac cigaretu medzi prstami, či ženy alebo muži. Luxusné autá dávali tušiť, že mierime do jedného z najbohatších miest na svete.

 

Po ubytovaní sa v hoteli Ibis sme sa vybrali na prvé potulky po meste. Keďže nebol ďaleko od centra, išli sme na pešo zhliadnuť prvé pamiatky. Smerom ku Tretjakovskej galérii sme na každom kroku míňali chrámy so známymi kopulami s medenými vežičkami. Bolo ich toľko, že postupne nás prestávalo baviť fotiť ich rad radom a zvykli sme si, že zapadajú do koloritu tohto mesta. Prešli sme po jednom z mnohých mostov cez rieku s rovnomenným názvom mesta Moskva a z diaľky sa už začali týčiť vrcholy známych kopúl chrámu Vasila Blaženého na Červenom námestí. Čím viac sme sa k nemu približovali, tým viac som sa tešila na to, ako sa pred ním odfotím. Pred chrámom ktorý je jedným z nezameniteľných symbolov histórie Moskvy a určite najviac fotografovaným objektom turistov. Tie pestré farby, sofistikované tvary a majestátnosť samotnej stavby doslova vyrážali dych a človek na nich mohol nechať oči. Paradoxne, o svoje oči prišiel aj staviteľ tohto chrámu Jakovlev a to na príkaz vtedajšieho panovníka Ivana Hrozného. Dôvod? Aby už nikdy a nikde inde nevedel postaviť podobný skvost.

 

Svoju pozornosť si ale zaslúžia aj iné pamätihodnosti na námestí v tvare akoby uzavretého obdĺžnika. Samotný Kremeľ s červenými hradbami, za ním historická budova so sídlom prezidenta, Spasská veža s päťcípou červenou hviezdou, ponuré Mauzóleum Lenina, nádherná budova Štátneho historického múzea, Kazanský chrám a GUM - najluxusnejší obchodný dom v Rusku. A tak sme otáčali svoje hlavy navôkol a nasávali atmosféru historického centra Moskvy, ktorú dotvárali vyzváňajúce zvony na Kazanskom chráme.

O pár hodín neskôr nás už po prejdení Bránou vzkriesenia, ktorá bola vstupom, príp. výstupom z námestia, čakal rodený moskovčan Viktor, ktorého úlohou bolo spraviť nám prehliadku okolitých pamätihodností, ako inak, v jeho rodnom jazyku. Neviem či to bolo tým, že sa snažil rozprávať nahlas a pomaly, ale ja som jeho výkladu na 90% rozumela. A možno to bolo tým, že ruština mi bola odjakživa blízka a z ruského jazyka som počas siedmych rokov jeho štúdia inú známku ako výbornú nikdy nemala. Nebola som jediná v našej skupine, ktorá rozumela, pretože väčšina účastných bola moja generácia, prípadne tá staršia. Niektorí z nich  buď v Rusku študovali, alebo v nich ruština jednoducho za roky minulé pretrvala.

 

Vydávame sa teda s Viktorom smerom k prvým pamätihodnostiam, míňajúc megalomanské sochy ruského maliara Repina s paletou v ruke a neskôr aj sochu Marxa. Práve keď som si sochu chcela odfotiť, sadol si mu na hlavu holub. Vznikla z toho nádherná momentka. Postupne prechádzame cez nehostinné a zanedbané podchody tak, aby sme sa dostali k Baľšojmu teatru. Na vrchnom priečelí divadla sú sochy koní stojacích na zadných nohách a pred divadlom sú osadené nádherné fontány v tvare čiaš. Po krátkom relaxe pri striekajúcej vode sa opäť presúvame zhliadnuť ďalšie známe pamätihodnosti, ako sú Bibliotéka V.I.Lenina, Gasudarstvennaja Duma a mnohé iné známe i neznáme,  až sa dostávame na miesto kde sa nachádza Alexadrovský Sad. O jeho navštevovanosti svedčí počet ľudí, ktorí sa tam rozhodli stráviť popoludnie. Či už domáci, alebo turisti. V parku je umiestnený dlhý múr, na ktorom sú názvy miest oslobodených vo Veľkej vlasteneckej vojne. Nad múrom horí večný oheň, pri ktorom sa strieda stráž. Prechádzku po parku nám spríjemňujú pohľady na striekajúce fontány a deti blázniace sa vo vode. Poslednú pešiu zastávku nám Viktor odporučil návštevu Chráma Krista Spasiteľa. Je to nádherná veľká biela budova so zlatými kopulami, ktorú na počesť víťazstva nad Napoleonom stavali až neuveriteľných 40 rokov. To však pre Stalina nič neznamenalo, keď ju dal za jeden deň úplne zničiť. Po vojne, keď v Rusku nastala horúčkovitá obroda ruských tradícií, rozhodli sa Rusi oživiť zničenú ruskú Empire State Building, čo sa im podarilo za jeden rok, a tak sme sa mohli kochať tou majestátnosťou v pôvodnom stave ako to bolo aj spred vlády Stalina.

Deň sa chýlil ku koncu a my sme využili dopravu metrom, aby sme sa čo najrýchlejšie mohli presunúť do hotela. Moskovské metro je staručké, nakoľko bolo postavené v tridsiatich rokoch. Mám pocit, že odvtedy sa doňho veľa neinvestovalo. Niektoré stanice bolo škoda neodfotiť, pretože tá socialistická výzdoba na nich vyrážala dych. Všade prítomné červené hviezdy, busta Lenina a aj samotné názvy staníc, napr. Komsomolská, Lenina, atď.

 

Po prvom dni strávenom v Moskve, sme večer na izbe skonštatovali, že mesto je vskutku nádherné, a Moskovčania (Moskviči) tiež. Najmä ženy. Chudučké, s dokonalými porcelánovými tváričkami a oblečené sťaby módne ikony. Viktor nám medzi rečou spomenul, že Rusi za posledných sedemdesiat rokov treli biedu a teraz si ten luxus, ktorý sa im ponúka vychutnávajú plným priehrštím. Okrem módnych trendov to bolo vidno aj na luxusných autách a reštauráciach.

Opísala som iba  zlomok mojich dojmov z očarujúcej Moskvy s jej podmanivou atmosférou. Okrem tohto prvého dňa, ktorý som sa spolu s cestou snažila verne opísať, som tam strávila ešte ďalšie štyri rovnako úžasné dni plné nových poznaní, ktoré mi dosiaľ neznámu Moskvu priblížili.

3.-8.8.2014










Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách