Štajerské pastorále

Je prirodzené, že ak sa raz človek niekde dobre cíti, v duchu si sľubuje, že sa tam určite ešte vráti.  Ak sa však cítil naozaj výnimočne skvele, myšlienka návratu sa postupne začne meniť na neodolateľnú túžbu zažiť tie príjemné pocity opätovne.  Ja túto situáciu neustále zažívam pri spomienke  na Waildheimhutte – chatu učupenú v lone štajerských hôr na úpätí vrchu Zirbitzkogel.

Moja prvá návšteva tohto čarokrásneho a fotogenického miesta bola asi pred šiestimi rokmi. Išla som tam na pozvanie mojej kamarátky, ktorá pracuje na chate ako prevádzkarka. Síce to bol iba krátky dvojdňový pobyt, ale stačil na to, aby som si v duchu povedala tú povestnú zaklínaciu vetu o blízkom návrate. O tom, že mala svoj účinok svedčí aj to, že tento raj na zemi som navštívila už päť, vlastne šesťkrát. A možno aj viac. Nerátam to už, pretože to nie je vôbec dôležité. Skôr ma teší to, že vždy mám okolo seba ďalších ľudí, ktorým môžem túto nádheru, sťaby oázu pokoja a zdravého vzduchu ukázať. A inak tomu nebolo ani ostatný krát.

Všetko začalo ako inak, spomienkou na nezabudnuteľnú túru na vyhliadku Piatich prstov na vrchu Krippennstein v horskom masíve Dachstein. Stačilo iba naoko spomenúť nezabudnuteľné zážitky a ukázať fotky z tejto vyhliadky, mimochodom jednej z desiatich najkrajších na svete, a razom bolo auto naplnené po zážitkami dychtiacimi turistami.

V pondelok ráno o piatej vyrážame zo Žiaru nabalení tak, že kryt na strešnom boxe auta drží len silou vôle. Zastavujeme sa pre Silviu a Vierku, a v Hliníku vyzdvihujeme ešte Jarku s manželom Jožkom. Batožinou je už zaplnená aj zadná časť auta a my len dúfame, že Ivetka, ktorú berieme v Leviciach bude mať tej svojej už iba poskromne. Zároveň skonštatujeme, že box na bežky a lyže slúži naozaj iba k tomuto účelu a dávame si záväzok, že si zadovážime ten, určený na batožinu.

Cesta sa uberala známym smerom a v aute sa rozprúdila živá diskusia. Až tak živá, že sme ani nepostrehli, kedy sa náš hraničný prechod Kitsee ku ktorému sme mierili, zmenil na iný s názvom Rajka. A tak sme sa znenazdajky ocitli v Maďarsku namiesto Rakúska. Ale to len na chvíľu. Bolo jasné, že naša navigačka má predsa len svoje opodstatnenie a rýchlosťou blesku sme ju naštartovali.

Zhruba okolo pol dvanástej sme odbočili z jednej z posledných diaľnic  a pomaly sme začali rezať zákruty do výšky, pri ktorej nám už zaľahýnalo v ušiach. Ešte pár kilometrov a  parkujeme na nám známom parkovisku pred chatou Waildheimhutte. Povestný prvý dojem ako vždy nesklamal. Tak ako mňa pred pár rokmi, tak ani tých, ktorí tu ešte neboli. Dokonca bol ozvláštnený pasúcim sa stádom kravičiek so zvoncami, ktoré svojim vyzváňaním dokonale dotvárali atmosféru rakúskeho vidieku.

Svoju batožinu si nesieme pár metrov vyššie do priľahlej chatky, v ktorej budeme tráviť najbližšie štyri dni. Namiesto toho, aby sme si cestu ku nej vychutnávali pohľadom na jej rozprávkové okenice, zrak sústreďujeme na naše kroky tak, aby sme sa vyhli prípadnému faux-pas v podobe stúpnutia na kravské nášľapné míny.

 

Počasie nám praje. Žiadne mraky, žiadny dážď, iba krásna čistá obloha so slnkom. Keďže sa nachádzame vo výške 1620 m. n m., vzduch tu nie je taký neznesiteľne horúci a vzhľadom k takmer štyridsať stupňovým horúčavam, ktoré sú momentálne na Slovensku sme nesmierne vďační za túto teplotu, ktorá je tu o polovicu nižšia. Náš najbližší turistický cieľ menom Zirbitzkogel sa nachádza o 700 výškových metrov vyššie a keďže trasa začína hneď za našou chatou, okamžite to využijeme a rezkým krokom smerujeme ku nemu. Cestu nám spríjemňujú pasúce sa kravičky, čučoriedky kam len oko dovidí, no a v neposlednej rade aj pribúdajúce výhľady. Prvú fotozastávku si dávame pri kríži s názvom Turkein kreutz. V diaľke sa už týči chata pod Zirbitzkoglom, ale kým sa ku nej dostaneme, ešte nás čakajú minimálne dve zaujímavé zastávky. Tou prvou je horské jazero Wildsee, ku ktorému sme sa dostali po zdolaní prvého väčšieho prevýšenia. Keďže trasa ku nemu viedla cez rozľahlé čučoriedkovisko plné zrelých plodov, výstup sa pochopiteľne mierne predĺžil. Šťavnatým alpským krásaviciam sa jednoducho odolať nedalo.

 

Pri jazere sme pobudli hodnú chvíľu, veď vstrebať tú krásu vôkol jazera s pokojnou a priezračnou, takmer tyrkysovou hladinou nie je možné v chvate. Niektorým z nás nestačilo iba dívať sa, a tak vnorili svoje bosé nohy na dno pri jeho brehu. Podľa výrazu ich tvárí, to bol maximálne osviežujúci počin. Pohľady sa nám neustále dvíhali smerom nad jazero, kadiaľ bude viesť naša ďalšia trasa. Síce stúpajúcim smerom, napriek tomu s odmenou očarujúcich výhľadov na čoraz menšie jazero.Stúpame pomaly a s neuveriteľnou ľahkosťou. Hrebeňovka, ktorú sme mali znenazdajky pred sebou, nám ukazovala jasný smer našej túry, ktorý končil o dvesto výškových metrov vyššie na chate tesne pod vrcholom Zirbitzu. Ako to už býva pri takýchto trasách, prejdených pár desiatok metrov sa pri pohľade späť zdá ako prejdených pár kilometrov. Preto nás ani nedesí pohľad na chatu, ktorej vzdialenosť by laické oko odhadovalo ešte na ďalšie dve hodiny. Nie je tomu tak, a my sa do necelej polhodiny usádzame v jednej z jej miestností. Na drevenej vŕzgajúcej podlahe sú drevené stoly a stoličky a po stenách visia zarámované fotky znázorňujúce život na chate a v jej okolí. Pri dobrom pivku pookrejeme a pri odchode ešte od domácich vyfasujeme na cestu pohárik domácej pálenky zo šišiek tzv. zirben šňaps. Tí ktorí mali väčšiu odvahu, okoštujú z podomácky vyrobenej pálenky z koreňa enciánu.  

 

Nasledujúce ráno sa prebúdzame do nádherného dňa, ktorého štart nám opäť spríjemňujú zvuky kravských zvončekov, vôňa blízkeho lesa a vzduch presýtený alpskou čistotou. Akosi sa nám nechce opustiť tento raj, a tak sa rozhodneme deň prežiť tu a vstrebať všetko to, čo nám toto miesto ponúka. Zároveň v nás skrzne nápad znovu sa vrátiť do lesa, a venovať sa tomu, čo sme deň pred tým nestíhali. A tak sme si vzali nádobky, kto akú našiel a poďho v ústrety lesným plodom. A že to bol nápad viac ako dobrý, o tom svedčili naše úlovky. Dubáky sme počítali v desiatkach kusoch a čučoriedok zasa na kilá. No a oranžových kuriatok sme nazbierali dosť na to, aby sme si na večer zgustli všetci na vynikajúcej praženici.

 

Tretí deň sme poňali opäť turisticky. Po jednodňovej pauze sme opäť sadli do auta a mierili smerom ku mestečku Obertraun. Takmer dvestokilometrovú vzdialenosť nám krátia úchvátné výhľady na dachsteinské masívy z okien auta. O pár hodín tieto výhľady vymeníme za iné, ešte úchvatnejšie, priamo z vyhliadky Piatich prstov na dvetisícstometrov vysokom vrchole Krippenstein.  

Pôvodne sme chceli využiť lanovku smerujúcu až na samý vrchol iba do prvej polovice, a zvyšnú časť absolvovať už po svojich. Kým sme však  vystáli radu na zakúpenie lístka, svoje rozhodnutie sme zmenili a poňali výlet  sťaby japonskí turisti. A tak si pri pokladni kupujeme lístky až na samý vrch vyhliadky. Keďže v cene lístka boli zahrnuté aj prehliadky dvoch jaskýň, o program na najbližšie dve hodiny bolo postarané. Prvá z nich bola ľadová a verte, že v tom teplom, aj keď nie až tak horúcom počasí ako na Slovensku, to bolo super osvieženie. Po zhliadnutí aj druhej, mamutej jaskyni sme usúdili, že je už najvyšší čas posunúť sa vyššie o ďalších tristo výškových metrov. Samozrejme už spomínanou lanovkou.

 

Vrchol Krippensteinu by si niekto mohol predstavovať ako klasický vrch, na ktorom sa tlačia návštevníci, tak ako na viacerých našich slovenských vrchoch. Omyl. Krippenstein tvorí rozsiahla plocha, ktorá je dostatočne veľká na to, aby sa stovky jeho návštevníkov mohli pohybovať rôznymi smermi. Najlepšie dookola, pozorujúc okolité alpské štíty a cestičky alebo lanovky vedúce k nim. Ak sa im práve nechce kráčať, lavičky a odpočívadlá lákajú na odpočinok a relax pri pohľade na tú krásu navôkol. My sa však nezastavujeme a mierime k vyhliadke, ktorú tvorí päť vysunutých plošín zhotovených z poniklovanej ocele. A tak sme postupne vstupovali na každú jednu plošinu s roštovou podlahou tak, aby sme mohli byť bližšie k tomu úchvatnému divadlu. Pred nami ako na dlani alpské štíty a pod nami rozprestierajúce sa Hallstattské jazero. No a za nami pasúce sa ovečky. Skrátka, očarajúce výhľady na všetky strany. Táto vyhliadka si právom zaslúži miesto medzi desiatimi najkrajšími vyhliadkami sveta.

 

 

Ešte si doprajeme krátky,  ale intenzívny relax na jednej z dachsteinských striech a opäť jazda lanovkou dolu do Obertraunu. Keď sa ocitneme znovu na parkovisku, zrak zdvihneme k dvom majestátnym skalám pripomínajúcim veľké kotle. V mysli zakývame vykúkajúcim, teraz už drobným plošinkám na jednej zo skál a poberieme sa smerom ku nášmu dočasnému bydlisku,  waildheimhuttskej chate. Keď za tmy prichádzame, svetielka v jej oknách nás už rozprávkovo vítajú. Aj hviezdy na oblohe žiaria o čosi intenzívnejšie. Ťažko je nám pobrať sa k spánku a tak si večer predĺžime ešte nočnou grilovačkou.

 

Prišiel posledný deň pobytu. Pobaliť si veci a odísť sa nám ani v najmenšom nechce. Každý si totiž veľmi dobre uvedomuje, že túto bezstarostnú oázu kľudu a pokoja, bude musieť čoskoro vymeniť za uponáhľanú mestskú džunglu. Chcelo by to ešte aspoň jeden, možno dva dni. Smutné myšlienky na posledné neskutočne rýchlo ubehnuté  dni, sa snažíme rozptýliť si ešte posledným krátkym výletom na spiatočnej ceste domov. Rozlúčime sa s domácimi a do navigačky zadávame mesto Mixnitz, ktoré je východiskovým miestom tzv. Barrenshutzklamme  v slovenskom preklade Medvedia tiesňava. Dosť som o tomto mieste čítala na internete, a stačilo mi vidieť pár obrázkov tejto rokliny a bolo jasné, že skôr či neskôr sa tam vyberieme.

Už od prvej chvíle a prekonaní prvých krokov po vstupe do tiesňavy sme sa do nej zaľúbili. Väčšina chodníkov viedla po drevených mostíkoch so zábradliami, po rebríkoch vodorovných alebo zvislých s dokonale prepracovanými stupačkami, ktoré lemovali skaly a vodopády, napriek teplému počasiu, dostatočne silné. Keď sme sa občas pozreli do diaľky videli sme, že mostíky smerujú stále vyššie a vyššie, priam sa dvíhali k nebu. Pripomínalo mi to taký náš Slovenský mini raj. Keďže sme za celý prechod tiesňavou stretli iba minimum turistov, dokonale sme si mohli vychutnať atmosféru, ktorú toto čarokrásne miesto poskytovalo. Rovnako sme si záver tohto prechodu vychutnali aj s čiernym pivom a sladkým domácim dezertom na chate, ktorá križovala všetky turistické značky v tejto oblasti.

 

Náš štvordňový výlet bol na konci a my počas nočnej cesty domov rozjímame nad zážitkami, ktoré sa nám podarilo spoločne zažiť za posledné dni. Medzi všetkými tými myšlienkami sa jedna vynára stále dookola sťaby by ju bol niekto v našich mysliach zaklial. Myšlienka blízkeho návratu.

 

10.-13.8.2015 

 



Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách