Trek v Rumunských Alpách

Posledné tri roky som túžila splniť si svoj turistický sen a navštíviť jednu z balkánskych krajín, konkrétne Rumunsko a užiť si trek v Južných Karpatoch, nazývaných aj Transylvánskymi Alpami.

Konečne sa mi ho tento rok podarilo splniť a tak už viac ako týždeň spomíname na nádherne prežitý predĺžený víkend v spoločnosti ľudí rovnakej krvnej skupiny pozbieraných z rôznych kútov Slovenska.

Všetko to začalo hľadaním vhodnej cestovky, ktorá organizuje zájazdy podobného druhu, pretože odvahu cestovať do tejto inteligenčne zaostalej krajiny s čisto rómskymi obyvateľmi som  veru nenabrala. A tak som začala čoraz intenzívnejšie okupovať webovú stránku jednej z CK, ktorá ma oslovila ponukou a aj fotkami z predchádzajúcich zájazdov. Stačilo mi vidieť zábery nádhernej zelenej krajiny podobajúcej sa našim Roháčom a na nich usmievajúcich sa účastníkov výstupu na najvyšší vrch Mont Moldoveanu a bolo rozhodnuté. Jeden odvážny a rázny klik na prihlášku a už len čakanie na zaslanie pokynov so  stanoveným časom odchodu.

Na zájazd sme sa pripravovali veľmi zodpovedne. Dostatočne sme si totiž uvedomovali o aký druh výstupu pôjde a hlavne to, že ide o niečo nové, nami ešte neabsolvované. Štyri dni pobytu v prírode, prenocovanie v stanoch, strava výlučne z vlastných zásob a hlavne zdolanie výšky 2544 m n.m.  Tá naša príprava musela v prvom rade obnášať dostatočnú časovú rezervu na zadováženie si všetkého potrebného, čím sme nedisponovali. A bolo toho viac než dosť, keďže sa jednalo o náš prvý zájazd tohto druhu. Pomohol nám zoznam vecí, ktorý sme si zostavili a postupne sme z neho vyčiarkávali všetko už zakúpené. Treba povedať, že zoznam nadobudol neskutočné rozmery :-)  A že sa prejavil aj po finančnej stránke, to ani netreba zdôrazňovať. Tu je iba časť z neho: kvalitný stan, rovnako aj spacák, karimatky, plynový varič, 75l ruksak, športové rukavice, fľaše na vodu, termoska, poistenie, čelovka, ešus, plechové poháre, okuliare.... Teraz môžem spokojne skonštatovať, že aj vďaka nášmu prístupu nám na zájazde nič nechýbalo. Až na tie suché veci, ale o tom neskôr.

Prišiel deň odchodu a my sme sa autom dopravili do Hlohovca, kde bol prvý zraz účastníkov. Vyzdvihol nás majiteľ cestovky a my sme si prisadli ku dvom ženám a jednému mužovi v aute. To, že nebudem jediná žena v skupine ma neskutočne povzbudilo. Krátka zoznamovačka so Zlatkou alias Zlatikou (ako ju premenovali na rumunských hraniciach), Zuzkou a Dušanom  a smerujeme do Bratislavy, kde prisadli ďalší traja turisti: Ivan, Maťo, Jakub a majiteľa cestovky vymenil náš sprievodca Peter. Takže suma sumárum, do Rumunska cestujeme v deväťmiestnom Wolksvagene šiesti muži a tri ženy.

Cesta maďarskou diaľnicou ubiehala viacmenej rýchlo za občasných dažďových prehánok a o 12:30 už prechádzame rumunskými hranicami. Z auta vystupujeme v hraničnom mestečku Nadlak kvôli prestávke, ale aj kvôli zámene našich eur za rumunské LEI. Prvý dojem z tejto krajiny ma vôbec nesklamal, skôr som ho očakávala. Všade naokolo špina, odpadky, otravní veksláci a neďaleko pasúce sa stádo oviec. Mimochodom, čierna ovca naozaj existuje :-)

 

Pokračujeme ďalej smerom na Arad a Devu a po ceste míňame príbytky olaských rómov. Bolo naozaj obtiažne nezamieňať si ich s kostolíkmi, pretože každý jeden ich dom bol postavený na obraz miniatúrneho chrámu, doslova prečačkaný vežičkami a symbolmi kresťanstva. Svojimi honosnými sídlami dávali ostatným dostatočne a jasne najavo akým neskutočným bohatstvom oplývajú.  Prechádzame však aj popri starých, ošarpaných budovách a nefunkčných továrňach.

Okolo štvrtej poobede parkujeme auto v historickom meste Sibiu a máme cca 3 hodiny na jeho prehliadku. Sme za to vďační, pretože sedieť 8 hodín v aute v pološere kvôli zatiahnutej oblohe na nálade nepridalo. A tak berieme foťák vo forme Iphonu a hor sa za pamiatkami rumunského Sibiu. Naozaj bolo čo fotiť, veď tých historických budov bolo naokolo viac než dosť, napriek tomu sme sa najviac zabavili na názve banky – Banka Transilvania a obchode s bižutériou s názvom Flandra. Môj najväčší úsmev však vyčarila predajňa Telekomu s plagátikom Magenty 1 v rumunskom jazyku.

 

Sadáme opäť do auta a mierime do horskej dedinky Victoria, kde plánujeme rozložiť stany a ráno vyraziť na prvú časť túry.  Auto pomaly prechádza horskou cestičkou, nadhadzujúc naše zadky tak, že to cítia aj naše žalúdky. Okolité prostredie sa z okna auta vďaka neutíchajúcemu dažďu a mrakom zdá byť nevľúdne. To na nálade nepridáva, ale stále dúfame, že sa to zmení. Nadšenie nás neopúšťa ani vtedy, keď namiesto stavania stanov, ktoré je v tomto daždi nemysliteľné, nosíme svoje ruksaky do ruín opusteného a nefunkčného penziónu. Opísala by som to ako raj pre bezdomovcov. Budova bez dverí, okná už dávno vybité, všade naokolo rozbité obkladačky a v rohu zrúcaná murovaná pec. Rozložili sme si karimatky, nasadili čelovky a pomaly sme sa chystali variť večeru na našich varičoch. Nikto nebol sklamaní, pretože každý z nás vedel do čoho ide a koniec koncov sme boli vďační za strechu nad hlavou. Nasledoval povinný prípitok a prvé Petrove inštrukcie o nastávajúcej zajtrajšej túre. Kým Ľuboš prstom lemoval po mape červenú trojuholníkom značenú trasu, ja som sa nesmelo obzerala po miestnosti a snažila sa predstaviť si ako bude prebiehať táto noc. Veľmi sa mi nedarilo, a tak vo mne skrzol oslobodzujúci nápad: veď v aute sa dá prespať tiež! A keď sa ku mne pridala aj Zlatika, hneď sa mi lepšie dopíjal štamprlík niečoho domáceho.

 

Tesne nad ránom som precitla a počula neúprosné kvapky ako čoraz intenzívnejšie klopkajú na strechu auta. Neveštilo to nič dobré, ale spoliehala som sa na náhradný plán. Bohužiaľ, žiadny nebol. Po raňajšej prírodnej hygiene a káve uvarenej a vypitej v lone rumunskej prírody, sme sa ešte snažili prečkať najväčšie kvapky. Keďže hodiny utekali a naša túra mala trvať po najbližšiu chatu Turnuri 4 hodiny a potom ešte ďalšie tri ku chate Podragu, rozhodli sme sa že predsa len vyrazíme. Zaobliekli sme sa do našich pršiplášťov, ruksaky preistotu prebalili do igelitov a vydali sme sa za mokrým dobrodružstvom.

Chodník bol samozrejme plný blata a zo začiatku bola aj snaha vyhýbať sa malým potôčikom vytvorených dažďom. Neuveriteľné, ale v tomto teréne sme „chytili stopa“ a povyskakovali sme na korbu ťahača, ktorým zvážali rumunskí lesáci drevo. V tejto pľúšti by sme pristali aj dlhšiu štreku, ale z kabínky sa ozval piskot a to bolo znamenie na vystupovanie. Nezostávalo teda nič iné, iba šľapať po svojich, zatiaľ ešte suchých nohách. Asi tak po hodinke túry po zvážnici sme si prestali uvedomovať dážď. Jediné čo ma mrzelo bolo to, že foťák musel zostať v ruksaku, ak sme ho nechceli zaoxidovať a znehodnotiť. A bolo čo fotiť, pretože sme celý čas prechádzali popri nádherných perejách, ktoré vďaka dažďu naberali na sile a intenzite. Budovali náš rešpekt a zároveň aj obdiv.

 

Trasa nečakane nabrala zvláštny smer. A to prudko hore, priamo po tečúcom vodopáde. Za normálnych okolností to vraj bol široký chodník plný veľkých kameňov, dážď však z neho vytvoril dokonalý vodopád. Bolo by príjemnejšie iba sa naň z diaľky pozerať a obdivovať ho, my sme však museli cezeň prejsť. Značka – červený trojuholník – nepustila. No a charakter tejto trasy sa už nemenil, čo znamenalo viac a viac vody. Prechádzali sme viacmenej horou, s občasnými výhľadmi na burácajúce vodopády, dávajúc si pozor na šmykľavé mokré korene.  Dážď vôbec neutíchal a aj napriek pršiplášťom sme ho začali pociťovať aj na tele. Okrem toho som si začala uvedomovať aj záťaž na chrbte, ktorú spôsoboval min. 20 kilový ruksak. Neviem či mi viac vadilo mokro na tele, alebo pichajúce svaly vo väzoch. To som ešte netušila, že sa k tomuto nekomfortu pridá aj úplne mokro v topánkach. Nebola šanca prechádzať z jednej strany vodopádu na druhý bez toho, aby sme nečľupli rovno do tečúcej vody. V takomto stave prichádzame ku prvému smerovníku, ktorý nekompromisne oznamuje min. 1 hodinu po najbližšiu chatu. Priznám sa, mala som veľký problém psychicky zvládnuť túto informáciu, vzhľadom k stavu v akom som sa nachádzala. 

 

 

S vypätím všetkých síl, ani nevnímajúc tú nádheru okolo seba, ktorá sa z času na čas odkryla, zložila som už hádam sto kíl vážiaci ruksak na lavicu na terase chaty Turnuri vo výške 1520 m n.m. U chatára si objednávam horúci čaj, Ľuboš pivo a čokoládky na dodanie energie dúfajúc, že mi dodá nie iba tú silovú ale hlavne psychickú. Chatár sa diví, kde sme sa tu v tomto počasi objavili, veď cestou sme stretli iba dvoch chalanov, prekvapivo Slovákov a keď nám zvestovali, že na Moldoveanu sneží, viac som už vedieť ani nepotrebovala. Prezliekame si aspoň tričká, topánky nie je aké. My ženy sa pohrávame s myšlienkou, že zostaneme na chate a ráno, keď nám všetko ako-tak poschne, vyberieme sa za chlapmi na chatu Podragu, ktorá je vzdialená ešte 3 hodiny. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by som mala zvládnuť tieto tri hodiny šľapaním v úplne mokrých veciach a topánkach, a to s prekonaním ďalších 600 výškových metrov. Neuveriteľné, ale pozbierala som posledné zvyšky psychických síl, pretože vládať som vládala, odmysliac si ťažký ruksak a nasledovala ostatných smerom k nášmu cieľu – chate Podragu, nachádzajúcu sa vo výške 2100 m n.m.

Nevnímajúc už úplne mokré topánky a zvykajúc si na čím ďalej tým ťažší ruksak, vystupujeme pomalými krokmi jeden výškový meter za druhým. Nebyť ponurého počasia, oddych medzi jednotlivými metrami by sme si krátili výhľadmi do doliny a na približujúce sa štíty tohto pohoria. Určite by to pomohlo aj psychike, ktorá už aj tak dostávala poriadne zabrať.

 

Po posledných  metroch výstupu, za mierne točenou cestou sme znenazdajky v diaľke uvideli chatu Podragu, ktorá doslova plávala v hmle. Už len sila zotrvačnosti nás poháňala ku nej a keď sme vstúpili dnu, privítalo nás veľmi skromné prostredie chladných kamenných múrov. V tú chvíľu sme to vôbec nevnímali ako nejaký nedostatok, pretože pre nás bolo dôležité, že sme konečne našli útočisko pred dažďom. Keď sme zložili ruksaky z ubolených väzov, mali sme pocit, že začíname levitovať. No a keď sme naše telá prezliekli do suchých vecí, nebolo väčšej úľavy. V chatrnej kuchyni nám miestny chatár ponúkol teplé jedlo v podobe prívarku z čerstvého hrachu s párkom. No a potom začal boj o teplo v podobe jednej malej piecky v izbe pre deviatich ľudí. Každý mal záujem o to, aby veci, ktoré mu zmokli, vrátane topánok, mal do rána suché a pripravené na záverečný výstup na Mont Moldoveanu. Po krátkom čase si všetci uvedomili, že je to iba utópia. Všetci, až na Ľuboša, ktorý do jednej v noci stál pri piecke a sušil veci, v prvom rade však vložky do topánok. Ostatní, naukladaní na pričniach v dvoch radoch, jeden vedľa druhého každý vo svojom spacáku spokojne oddychovali.

Zobudil nás budíček ráno o šiestej a nastalo rozhodovanie či si obuť mokré topánky a vybrať sa zdolať najvyšší vrchol Rumunska, kvôli ktorému sme sem merali cestu. Keď píšem o rozhodovaní, to panovalo iba medzi ženskou časťou, pretože muži v tom mali jasno. A tak bolo rozhodnuté. Muži vyrážajú a ženy sa pomaly presunú na dolnú chatu Turnuri, kde sa počkáme a spoločne vyrazíme naspäť do nášho pôvodného stanovišťa. Páriky si dajú ešte pusy na rozlúčku a poprajeme chlapom veľa šťastia, síl a krásnych výhľadov.

 

 

Chatu sme opustili v kľude. Stihli sme sa v pokoji najesť, dokonca aj vypiť kávičku. Cestu dolu sme si vychutnávali robením fotiek, videí i zbieraním voňavých liečivých byliniek. Všade naokolo sa pomaly otvárali obzory, ale viac do doliny ako ku štítom. Voda zurčala z vrchov smerom dolu a robila nádherný zvuk lahodiaci ušiam. Môžem tak povedať, že všetky zmysly si prišli na svoje. Tým, že sa počasie zmenilo z dažďa na mierne zaoblačené so sem-tam vykúkajúcim slnkom, aj vnímanie celej túry nabralo iné rozmery. Tie najpozitívejšie ako len mohli. Dokázali sme sa tešiť z tej okolitej prírody a vnímať jej skvosty.

 

No a na záver už pokračovala cesta spoločne aj s chlapmi, ktorí sa vrátili zo samotného vrcholu. Na Ľubkovi bolo vidno, že má naozaj dosť, ale úprimne som mu závidela ten pocit z dosiahnutého vrcholu. Hlavne potom, ako som zhliadla fotky, ktoré si tam navzájom porobili.

Míňame posledné vodopády, ktoré zo dňa na deň stratili na svojej intenzite a prekročiť ich bez namočenia topánky už nebol problém. Napriek tomu, že sme sa vracali po tej istej ceste, niektoré úseky sa mi zdali úplne neznáme. Určite preto, že nevľúdne počasie nás deň predtým nútilo skláňať hlavy dolu a kontrolovať svoje kroky po šmykľavom teréne oveľa dôkladnejšie.

Nekonečná cesta po zvážnici a neúprosný pocit hladu ešte viac znásoboval túžbu dostať sa už do nášho základného tábora v podobe ruín bývalého určite pekného penziónu. To prečo ho niekto nechal takto neľudsky schátrať, to mi zostane navždy záhadou.

Posledná večera na pozostatkoch terasy, posledná káva varená z prenosného variča a posledné ukladanie sa do spacáku na zadných sedadlách auta. Ráno už vyrážame smerom domov a absolvujeme posledné zastávky v miestnych potravinách na nákup miestnych špecialít. Keďže nám už v peňaženke zostalo posledných pár leí, a tie sme si chceli nechať na pamiatku, nákupy si pre tentokrát odpustíme.

 

Ešte predtým ako opustíme túto krajinu, venujeme pohľady z okna na domy olaských rómov, ktorí naozaj nešetrili svojimi financiami a investovali ich do prehnaných výzdob svojich fasád. Strechy svojich miniatúrnych chrámov si nechali vyzdobiť vežičkami vôkol dokola a celkový efekt kričal: Ja na to mám. Zaparkované drahé mercedesy pred týmito “skromnými” príbytkami tiež utvrdzovali v tom, kto ich užíva.

Takže aj také je Rumunsko. Zaostalá krajina plná rómskych obyvateľov, často žobrajúcich pri dialniciach, kšeftárov s eurami a iným zbytočným tovarom rôzneho druhu a krajina olaských rómov, ktorí svoje bohatstvo ktovie odkiaľ nadobudli. Napriek rôznym obrazom, ktoré sa mi cestou naskytli, navždy budem považovať Rumunsko za krajinu očarujúcich hôr, pasúcich sa oviec a nespútaných koní.

video z celého treku nájdeš v Galérii

25.-28.6.2015

 



Chcem byť informovaný o pripravovaných výletoch a akciách